Olympijská medailistka Marianna Némethová-Krajčírová má 75 rokov

Némethová-Krajčírová je držiteľka dvoch strieborných olympijských medailí, na MS získala zlato a bronz a z ME si odniesla dva bronzové kovy. Gymnastku Slovenska 20. storočia a účastníčku troch OH vyhlásili v roku 2016 za Športovú legendu. Je držiteľka Strieborných kruhov Slovenského olympijského a športového výboru (SOŠV) z roku 2003 a Zlatého odznaku SOŠV z roku 2014, 26. mája 2023 sa stala čestnou členkou SOŠV.

Marianna Krajčírová sa narodila 1. júna 1948 v Košiciach, v rodine, v ktorej patril šport na prvé miesto. Otec, vojak z povolania, bol bývalý gymnasta a matka sa venovala okrem krasokorčuľovaniu aj stolnému tenisu. Ku gymnastike ju priviedli otec a staršia sestra Dáša, ktorá jej bola spočiatku veľkým vzorom. Ranné športové začiatky budúcej špičkovej gymnastky neboli ľahké, narodila sa s vykĺbenými nohami a lekári predpokladali, že sa určite nebude môcť venovať vrcholovému športu.

Aj z tohto dôvodu sa rodina presťahovala z Košíc do Moravského Svätého Jána, z ktorého nebolo ďaleko do Bratislavy, kde sa o budúcu legendu slovenskej gymnastiky začali starať bratislavskí ortopédi. Jej otec využíval chvíle, keď nemohla chodiť, na to, že ju vešal na stromy alebo dvere, čím získala silu, ktorá patrila k jej hlavným gymnastickým prednostiam.

V roku 1957 sa rodina po pobyte v Žiline, Ostrave a Olomouci definitívne usadila v Bratislave, kde sa začali prvé gymnastické kroky Marianny Krajčírovej. Prvý tréner, ktorý si všimol jej talent a potenciál, bol Ján Čížik v Slavoji Vinohrady Bratislava.

Už ako deväťročná sa predstavila na gymnastických pódiách a vďaka svojej sile dosiahla úspechy predovšetkým v preskoku, prostných a na bradlách. Neskôr trénovala pod dohľadom Antonína Kojdeckého, Slávky Matlochovej, Vladimíra Proroka, Aleny Tinterovej a Viery Mehešovej. Juniorskou majsterkou Československa sa stala v roku 1961 v Brne. O rok neskôr už patrila k seniorských československým reprezentantkám.

Na OH 1964 v Tokiu skončila vo viacboji na 22. mieste, v súťaži družstiev ako jediná Slovenka v československom tíme získala striebro.

Po úspešnom debute pod olympijskými kruhmi nasledovali MS 1966 v Dortmunde, kde v súťaži tímov získalo aj vďaka Krajčírovej československé družstvo zlato. Z amsterdamských ME 1967 si zo súťaže družstiev priniesla bronz a rovnakú medailu vybojovala aj v individuálnom cvičení na bradlách.

Na OH 1968 v Mexico City už patrila k oporám československého družstva, ktoré obhájilo striebro spred štyroch rokov. Okrem toho skončila v preskoku tesne za medailovými pozíciami na štvrtej priečke. Vo viacboji obsadila deviatu pozíciu.

V roku 1969 sa vydala za technika bratislavských technických služieb Miroslava Németha, o rok neskôr sa stala majsterkou Československa. V roku 1970 na svetovom šampionáte v Ľubľane bola aj kapitánkou československej gymnastickej reprezentácie. Do svojej zbierky pridala bronzovú medailu zo súťaže družstiev. Okrem tímového medailového úspechu obsadila na ľubľanských MS štvrté miesto v individuálnom cvičení na bradlách.

Na OH v Mníchove 1972 reprezentovala Československo so zdravotnými ťažkosťami. Družstvo československých gymnastiek skončilo napokon piate. V individuálnej súťaži viacbojárok obsadila osemnáste miesto.

Po mníchovskej olympiáde sa rozlúčila s aktívnou športovou kariérou. Absolvovala štúdium na Fakulte telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave. Takmer dvadsať rokov trénovala mladé talenty v Bratislave a v začiatkoch viedla aj neskoršie reprezentantky Československa Andreu a Miriam Hullové či Denisu Šarmírovú. Jej dcéra Marianna sa dostala do juniorskej reprezentácie.

Dvadsať rokov trénersky pôsobila v Taliansku, kde sa venovala rekreačnej gymnastike. Po návrate na Slovensko od roku 2012 deväť rokov trénovala deti v telocvični v bratislavskej Petržalke, ktorá nesie jej meno.